reklama

Zo života na rovníku: Slonovi v pätách

Národný park Mt. Kenya je obkolesený národnou prírodnou (resp. lesnou) rezerváciou Mt. Kenya, ktorá vytvára nárazníkovú zónu pre ochranu národného parku. Medzi obyvateľov a ochrancov prírodnej rezervácie patria rôzne druhy antilop, opíc, byvoly či slony, ktorými sa to tu len tak hemží. Na svoje prvé pešie safari som sa vybral odvážne popri rieke Burguret k jaskyniam bojovníkov za slobodu Mau Mau. Odvážne preto, že je obdobie sucha, majestátne živočíchy nemalých rozmerov sa chodia k rieke napájať a v neprehľadnej buši len málo kto tuší, čo sa skrýva za najbližším kríkom a skončiť to môže spontánnym krikom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Mapa Lesnej Rezervácie Mt. Kenya a NP Mt. Kenya

Zdroj: http://www.shoortravel.com/mountkenyamap.html

Začalo to ako obyčajná túra cez rozpálenú africkú buš s cieľom zoznámiť sa s miestnym ekosystémom. K jaskyniam Mau Mau, ktoré využívali miestne kmene (prevažne Kikujovia) ako úkryt počas povstania (1952 - 1960) proti britskému kolonializmu, ma viedol skúsený horský vodca Mike. Prechádzali sme okolo afrických olív, akácií, cédrov či nepôvodných a miestny ekosystém narušujúcich eukaliptov. Ihneď na začiatku parku sme skrížili cestu veľkej skupine asi dvadsiatich paviánov. Olivové paviány (Olive Baboon - Papio anubis) sú v Keni pomerne bežné a rýchlo si dokážu zvyknúť na človeka, takže vedia byť veľmi otravné ba až nebezpečné. Táto skupinka však na nás nemala náladu a rýchlo nám vypratala cestu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V tom sa ma Mike spýtal, či aj my zídeme z cesty a pôjdeme k jaskyniam popri rieke. „Pri rieke je viacej vegetácie, je tam tieň a viacej živočíchov" hovorí motivačne. Slnko pálilo a kráčať po prašnej ceste vyjazdenej terénnymi autami sa mi zdalo ako strata času, takže som ochotne prikývol. Čím bližšie sme boli k rieke, tým vyššie boli stromy a hojnejšia prítomnosť zvierat. Medzi korunami vysokých a v rezervácií zákonom chránených cédrov nám nad hlavami preletelo päť červeno-krídlych Turakov (Hartlaub´s Turaco - Turaco hartlaubi). Po tejto nádhernej nebeskej šou som už nepochyboval o pravdivosti výroku z môjho knižného sprievodcu, že tunajšie vtáctvo očarí aj ľudí, ktorí sa bežne o avifaunu nezaujímajú. Navyše ide o endemický druh východnej Afriky. V letku, s roztiahnutými krídlami, sa mi ich však nepodarilo zachytiť. Na mojej fotografii vidieť aspoň zelené perie, červené oko a typickú bielu škvrnu pri očiach. Ilustračne pridávam aj záber z letu .

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hartlaub´s Turaco

zdroj: http://ibc.lynxeds.com

Kráčali sme hlbšie do tropického lesa smerom k rieke. Vegetácia hustla, chodník sa nám začal strácať a o chvíľu sme začali predierať hustou vegetáciou. Mike mi chcel ukázať opice zvané Colobus (Gueréza), ktoré sa vždy zdržiavajú iba v okolí vodných zdrojov a pre svoju bezpečnosť využívajú vysoké koruny mohutných stromov. Namiesto opíc sme však narazili najprv na skalu, ktorú chodia olizovať mnohé živočíchy vrátane slonov, ktoré si tu obohacujú svoju stravu o potrebné minerály. Tá veľká biela škvrna je práve od slonov a dokazuje, že tu žijú už veľmi dlho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môj sprievodca Mike premýšľa, ako ďalej...

...a stráca sa v hustej vegetácií.

A vtom sa to začalo. Nevinná prechádzka k jaskyniam sa zmenila doslova na stopovanie slona afrického. Vo vysokej tráve a medzi hustými kríkmi, ktoré tvorili bohatý podrast stromov, dobre živených riekou, sme tu a tam objavili jeho čerstvé stopy. Najprv len obnaženú pôdu a stopy v suchej hline, potom čerstvý trus, ktorý bol ešte cítiť.


Z čerstvého trusu Mike usúdil, že slon je naďaleko a bol tu pred nami len pred niekoľkými minútami. V týchto momentoch začal kráčať akosi obozretnejšie, často za zastavoval a vykrúcal hlavu do všetkých svetových strán, hore i dole a pozorne načúval zvukom v okolí. Snažil som sa ho spýtať, či je bezpečné ísť ďalej po stopách slona, ktorých sme objavovali stále viac a čo robiť keď sa na nás to obrovské zviera prekvapene kukne spoza nejakého kríka. Africké slony sú predsa len o čosi agresívnejšie, ako slony indické. Povedal, že treba iba utekať. Tak som opatrne schoval foťák a so zatajeným dychom nasledoval môjho sprievodcu. V jednom momente sa zastavil a pozorne načúval. Bol to on. Počuli sme žblnkot žalúdka osamoteného samca slona afrického. V tom momente už znervóznel aj Mike, pretože dobre vedel, že keď počuť žblnkot slonieho žalúdka a okrem toho nič iné (ako napríklad praskanie vetví), znamená to, že slon napína svoje zmysly a vetrí čo je vo vzduchu. Keďže vietor fúkal od nás, teda od rieky smerom do buše vedeli sme, že nás asi cíti a že je prekliate blízko, hoci sme ho nevideli. Začali sme ustupovať a vrátili sme sa o niekoľko sto metrov naspäť, s cieľom preskákať na druhú stranu rieky Burguret. Pri rieke sme našli ďalšie čerstvé stopy, ktoré sme si pred tým nevšimli. Tu, kde sme prechádzali na druhú stranu rieky sa bol náš slon len pred chvíľou napiť vody.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Preskočili sme na druhú stranu a po pár sto metroch sme objavili ďalšie slonie, a na môj vkus príliš čerstvé, stopy. Tento raz už nie len slona jedného, ale celého stáda. Boli sme obkolesení slonmi. Nervózne som pozrel na Mika a pýtam sa, čo to pre nás znamená. Chceli sme predsa prejsť na druhú stranu rieky do väčšieho bezpečia. Popri tom som zacítil pach, ktorý veľmi dobre poznám zo ZOO. Boli to slony. Mike sa zasmial a snažil sa ma upokojiť. Stádo slonov bolo pre nás omnoho menším nebezpečenstvom, ako osamotený jedinec. Osamotení jedinci sú totiž tí „lúzri", ktorí prehrali boj o možnosť oplodňovať samice a s touto situáciou nie sú príliš spokojní. Predstavujú tak pre ľudí väčšie nebezpečenstvo. Nedalo mi to a opýtal som sa Mika, či už niekedy musel utekať pred slonom. Čo keď ma len tak strašil, aby som mal zážitok. Odpovedal, že sa mu to už prihodilo mnoho krát. „Ale stačí pobehnúť pár desiatok metrov, slon za tebou nepobeží viacej, lebo je lenivý. Iba ťa postraší a potom sa na teba vykašle", hovorí so samozrejmosťou v hlase. „Na rovine ani nemusíš mať strach. Slony sú k veľkosti človeka so svojim chobotom pomerne nemotorné a nevedia, ako si človeka prichytiť, takže nemajú veľmi záujem ťa naháňať. Horšie je to v buši, pretože tam je slon napriek svojej veľkosti veľmi rýchly a človeka si zamotá do kríkov. Potom už je s ním amen, niet kam utiecť. Pre slona je to ako hra, pri ktorej ťa rozpučí" vraví s vážnou tvárou. „No dobre, ale už si taký prípad osobne zažil?" pýtam sa s mysľou nastraženou smerom od rieky, odkiaľ vietor stále prinášal závan slonieho pachu. „Áno. Minulý rok mi slon zabil klientku. Bol som tu s manželským párom. Ja a muž sme stihli utiecť, ale jeho manželka zostala stáť v šoku a neutekala. Podobne sa raz zranil môj kamarát, sprievodca. Najprv si vytkol členok v snahe rýchlo utiecť, potom sa s ním slon ešte trošku pohral, ale našťastie to prežil". Tak tieto slová mi na odvahe príliš nepridali. Prisahal som si, že ak tento výlet prežijem, tak si pozriem štatistiky, koľko ľudí tu v Keni zahynie pri pešom safari. V tom však môj tok myšlienok prerušila skupina gueréz, ktoré preskakovali z koruny do koruny stromov priamo nad našimi hlavami. Na chvíľu som úplne zabudol na hroziace nebezpečenstvo a opäť som vytiahol foťák. Oplatilo sa.

Gueréza pláštíková (Colobus guereza)

Ostatné kamsi utiekli. Tento, alebo táto jedna tam sedela a navzájom sme sa pozorovali. Ona hore, my dole. Po chvíli ju to prestalo baviť, hodila po nás odlomenú halúzku a zmizla v korunách stromov. O pár desiatok metrov ďalej sme našli lebku, srsť a kosti jednej takejto opice.


Mike ju bez zaváhania chytá do ruky a s nadšením v tvári vraví „vlastne som ti zabudol povedať, že tu možno uvidíme aj leoparda, v tomto čase (obed) by tu niekde mohli odpočívať v korunách stromov." Zaujalo ma to, len čo je pravda. No na pocite bezpečnosti mi to rozhodne nepridalo. Z jednej strany cítiť stádo slonov, na druhej strane sa prechádza osamotený sloní samec a nad hlavami nám možno odpočíva leopard. Strach z neznámeho je mocným pánom. O čo intenzívnejší bol tento pocit, keď okolo nás začal lietať vtáčik menom bulbul (Pycnonotus barbatus). Tento nenápadný vtáčik je známy tým, že oznamuje prítomnosť nebezpečenstva, či už jedovatého hada, alebo leoparda. Lietal okolo nás a čvirikal ako šialený dobrých desať minút. Aj Mike pridal do kroku, odklonili sme sa od rieky a hodnú chvíľu sa predierali cestou necestou až kým sme nedorazili na otvorené priestranstvo s milovanou prašnou cestou. Uf, ako blažene a upokojujúco na mňa pôsobil pohľad na Mt. Kenya.

Od tejto chvíle už sme kráčali uvoľnenejšie. Otvorené priestranstvo so širokým výhľadom pôsobilo oproti hustým kríkom upokojujúco. Ako dúha elegantne lietajúcich kvetov vyzerali okolo lietajúce modré, zelené a žlté motýle. Z miery nás nevyviedol ani tento ostro rohatý waterbuck (vodárka jeleňovitá - druh antilopy), hoci na nás kukol prísne.

Antilopa (Vodárka jeleňovitá)

(Asi) vidlochvost zelenej farby nie a nie roztiahnuť krídla


Poďakoval som sa mu za ukážkové zapózovanie a o chvíľu sme sa priblížili k cieľu našej cesty, k jaskyniam Mau Mau. Miesto je ráno i večer kráľovstvom smädných zvierat, cez deň patrí turistom. Podľa trusu sme mohli určiť prítomnosť vydry, ktorá sa tu údajne živí napríklad krabmi. Mike sa zo studenej horskej vody dosýta napil, ja som schladil horúce nohy.

Strach z neznámeho pominul. Vrátili sme sa na prašnú cestu a vracali sa naspäť. Túlanie sa africkou divočinou je pre mňa nové a mám rešpekt a hoci som slona navlastné oči nevidel, na tieto potulky tak skoro nezabudnem.

Epilóg:

Bolo sa naozaj čoho báť? Hoci k presným štatistikám počtu zabitých ľudí divokou zverou v Keni som sa zatiaľ nedostal (úrady sa takéto informácie snažia utajiť, kvôli zastrašovaniu turistov), tak rôzne zdroje uvádzajú rôzne počty zabitých ľudí ročne. Z veľkých živočíchov v Afrike sa najviac obetí pripisuje predovšetkým hrochom, byvolom a krokodílom. Omnoho nebezpečnejšie sú však uštipnutia jedovatým hadom a úplne najviac obetí na ľudských životoch si vyžiadajú smrteľné choroby prenášané komármi (až niekoľko miliónov ľudí ročne). Pokiaľ však nerátame hmyz, najväčšími zabijakmi medzi cicavcami sme my - ľudia. Široká „popularita" vojen, terorizmu a genocíd (ktoré páchame, nie len na ľuďoch, ale aj na živočíchoch) nás radia medzi najväčších zabijakov a zároveň vykorisťovateľov živočíšnej ríše. Keď sa vrátim k slonom, na území Kene ich žilo v roku 1973 okolo 167 tisíc slonov. Pytliaci zredukovali ich počet na 16 tisíc v roku 1989. Po tomto dramatickom poklese slonej populácie ľudia začali obsadzovať ich ekosystém a sťahovať sa do aridných a semiaridných oblastí (kde dnes mimochodom trpia hladom a smädom, pretože v obdobiach sucha tu nie sú schopní dopestovať žiadne plodiny a zároveň si sťažujú na zničenú úrodu práve slonmi, ktoré sa do oblastí postupne vracajú). Napriek tomu sa vďaka intenzívnej snahe ochranárov podarilo zvýšiť sloniu populáciu o viac ako polovicu a v roku 2010 sa uvádza ich počet okolo 35 tisíc. A ja som v jeden krásny nedeľný deň počul žblnkot žalúdka jedného z nich.

Lukáš Zorád

Lukáš Zorád

Bloger 
  • Počet článkov:  53
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Od roku 2011 pracuje pre OZ Človek v Ohrození ako terénny pracovník na rozvojových projektoch vo Východnej Afrike. Zoznam autorových rubrík:  Zo života na rovníkuAfrika bez mýtovna cestáchFilmPrírodapoviedkyškolstvoSpoločnosťSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu