Južný Sudán: dva týždne v bubline

Autor: Lukáš Zorád | 4.12.2011 o 16:10 | Karma článku: 12,00 | Prečítané:  2621x

Za dva týždne v jednom meste v jednej krajine, uzavretý vo vákuovej bubline tréningového centra bratov jezuitov a ubytovacieho komplexu diocézy Rumbek, je ťažké získať obraz o každodennom živote najmladšej krajiny sveta. Mozaika pocitov vyskladaná z počutého a tisíc krát prežutého je len preambulou ku skutočnej tragédií tohto kontinentálneho ostrova topiaceho sa v mori rozvojovej pomoci, tlakov medzinárodnej politiky, korupcie a všemožných snáh budovať budúcnosť najmladšej krajiny sveta.

Na ceste do Rumbeku z Nairobi dopĺňa náš 18 miestny letúň palivo v severokenskom Lokichogio. Mestečko bolo kedysi logistickým centrom pre operácie vo vojnou zmietanom Sudáne pre misie OSN a mimovládky. Na svojom význame Lokichogio stratilo podpisom mieru v roku 2005. Ubytovne odvtedy zívajú prázdnotou a veľká časť populácie prišla o prácu. Podobný osud onedlho čaká tanzánsku Arushu, z ktorej sa plánuje odsťahovať kompletná misia OSN a miestni majú už teraz bolehlav z toho, komu budú prenajímať drahé a luxusné apartmány. S „Loki" sme to odpálili do vzduchu a po pár hodinách letu pristáli v juhosudánskej provincii Lakes, v mestečku Rumbek. Moje prvé pristátie na obyčajnej zemi bolo hladké a príjemné. Čo to bolo? Vyzerá to ako bežecká antuka...

obrazkraj.JPG

Charakteristický obraz krajiny

Prilet.JPG

Letisko v Rumbeku a vyzdvihnutie batožiny z lietadla

Krátko po pristátí ma upozorňuje Jano (zo slovenskej organizácie eRko), ktorý v Južnom Sudáne pôsobí už pár rokov, aby som schoval fotoaparát a určite nefotil na verejnosti. Teda, vraj ak chcem môžem, ale musím sa pripraviť na hodiny a možno aj dni strávené vo väznici. Sudánsky zákon od vyhlásenia nezávislosti Južného Sudánu (9.júl 20011) síce už neplatí, no nik aj tak nevie, čo vlastne teraz platí a z princípu sa to skrátka neoplatí. Poslúcham a potiac sa v neuveriteľnom teple čakám na to, kým mi pologramotný úradník na letisku vypíše potvrdenku o zaplatení registračného poplatku za vstup do krajiny (160 juhosudánskych libier - Cca 45 dolárov + 100 dolárov za víza!!!). Na ubytovni neskôr zisťujem, že si pomýlil riadky a oficiálne zaplatilo letisko peniaze mne.

Život v bubline

Z tréningového centra sa do ubytovne presúvame autom. Zo širokej cesty (zvalcovaná zem) vidím úplne nesystematicky a náhodne vybudované tukoly. Mnohé z nich už strácajú tvar, rozožraté termitmi sa rozpadávajú. Míňame kruhový objazd s nakresleným semafórom, vybudovaný kvôli oslavám nezávislosti, po týždni prerazený šoférom, ktorý tadiaľto zrejme zvykol prechádzať v plnej rýchlosti. Cesty sú v Rumbeku napriek minimu áut a riedkej premávke nebezpečným miestom. Miestni nechápu rýchlosť, po cestách sa pohybujú neobozretne, myslia si že auto sa dá zastaviť v okamihu, tak ako sa viete zastaviť pri chôdzi.

tukol.JPG

Tukul, tradičný príbytok miestnych obyvateľov, v Rumbku prevažne z kmeňa Dinka.

Z auta vystupujeme na „obchodnej ulici". Od staršieho araba si pýtame účet. Niekam odbieha a stratí sa na desať minúť. Strážime mu zatiaľ obchod a našu kúpenú vodu. Na účte rozoznávam iba číslicu 52, preklad názvu tovaru si musím dopísať sám. V ďalšom obchode kupujem písacie bloky pre účastníkov/ky môjho tréningu, kvôli ktorému som prišiel. Mladý predajca bločky má, no nevie čo do nich vpísať. Vypĺňam si ho teda sám. Ďalšie pomôcky už kupujeme v kontajneri. Obchodík pri ceste vedú dve mladé Keňanky. Majú pestrý sortiment a ako jediné presne vedia, ako vypísať účet. Najautentickejším zážitkom je pre mňa 30 minútová cesta mestom na bicykli. Občas neodhadnem hĺbku prachu na vyschnutej ceste a miestni sa zabávajú na tom, ako tlačím požičaný bicykel. Na inom úseku zisťujem, že mi nefungujú brzdy a tak sa len tesne vyhýbam pastierovi so stádom rohatého dobytka.

3 hodiny v spoločnosti elektriny

Elektrinu mám v ubytovni iba tri hodiny denne, od siedmej do desiatej večer. Tento čas treba využiť čo najefektívnejšie na dobitie všetkej elektroniky a na prácu, či čítanie. Je to však zložité. V tomto čase sa servíruje večera a od tohto času vám zároveň tečie voda, ktorá netečie v poobedňajších hodinách, čiže sprchu si po robote v čase stmievania, kedy je príliš málo svetla na čítanie a príliš veľa na zapnutie elektriny, určite nedoprajete. Zároveň vás práve v tomto čase všetci lákajú na prechádzku do miestnej krčmy za rohom. Poháru vychladeného kenského, či ugandského piva sa po horúcom dni len ťažko odoláva. Čudujem sa, že v krčmách vidím iba kenskú, alebo ugandskú obsluhu. Jano mi vysvetľuje, že prevádzky tu vlastnia len cudzinci, pretože miestni by ihneď skrachovali na svojich vlastných rodinách. Logika predsa jasne vraví, že nebudem platiť sám sebe (svojej rodine). Silne mi to pripomína snahy „Bielej Masajky" založiť obchodík v jej samburskej komunite (Biela Masajka bola vydaná za Samburu, nie za Masaja, ako je to vo filme, či ako názov knihy a filmu naznačuje). Po desiatej všetko zhasne a ležiac v tme na posteli pod moskytiérou počúvam zvuky lietajúceho hmyzu, najmä komárov a múch. Hneď prvú noc ma prekvapí capkajúci zvuk. Akoby niekto plieskal mokrou dlaňou o podlahu. Rozsvietim čelovku a vidím, ako mi po izbe poskakujú dve malé ropuchy. Neviem ako sa tam dostali, ale vyháňať ich nejdem. Bol som upozornený, že chytať ich do rúk sa neopláca. Pŕhlia. Nech si skáču.

solarpanel.JPG

Za slnkom sa otáčajúci solárny panel v tréningovom centre Sv. Petra Clavera v Rumbeku.

Všetci chceme to isté

Rumbek je malé mesto. Všetci sa tu navzájom poznajú a týka sa to samozrejme aj ľudí z rôznych mimovládiek, misií či OSN. Viacej ako kdekoľvek inde tu záleží na spolupráci a spolupatričnosti medzi ľuďmi. Veľa som nad tým premýšľal. Zatiaľ čo v Nairobi si ľudia všímajú iba prepych a luxus v ktorom fungujú misie OSN, väčšina ľudí v Rumbeku zhodne tvrdí, že OSN tu spravila veľmi dobrú prácu, ktorá prispela k celkovému mieru v oblasti. Je to preto, že sa tu každý s každým pozná a ľudia z mimovládiek sú dobre informovaní osobne od ľudí z OSN? Podľahnúť osobnému čaru známosti je jednoduché, privierať oči nad ľuďmi, ktorých poznáme, tiež. Pokiaľ si nemáme čo závidieť, držíme si navzájom palce. A keď jeden od druhého závisíme, niet si čo závidieť. Treba spolupracovať. Tých, ktorí svoje misie neberú len ako prácu, ale ako úprimnú snahu niečo zmeniť k lepšiemu, spájajú úplne rovnaké ciele, hoci prostriedky máme každý iné. Pán farár sa snaží využívať svoju autoritu v kostole i mimo neho, ja sa snažím zaujať a motivovať učiteľov a vedenia škôl, ktorí majú potenciál šíriť vedomosti a zapaľovať záujem mladých perspektívnych ľudí, iní sa snažia budovať mier prostredníctvom ekonomického posilnenia miestnych komunít, ďalší tlačia na pílu u miestnych autorít a v politike. Spája nás jeden cieľ. Posilniť sociálne zdravú, ekonomicky sebestačnú spoločnosť v zdravom životnom prostredí. Všetci vieme, že počas našich životov nemáme šancu, no dopredu nás ženie niečo omnoho silnejšie ako realita. Viera a hodnoty, ktoré až príliš veľa ľudí stráca „dospievaním". Niekedy mám pocit, že slovo „dospievať" je odvodené o posledných tónov umierajúcej opernej divy strácajúcej ilúzie o svete, ako od slova dospelosť. Koľkí z nás sme už prestali veriť a dospievali svoje skladby plné nádeje a vízií? Mojou osobnou vierou je, že sme všetci obyvatelia jednej a tej istej planéty, jedného ekosystému ktorý spoločne zdieľame a je naším spoločným domovom. Koniec koncov latinčina neklame (eko pochádza z oikos = domov, logos = veda, ekológia, veda o domove). Preto je úplne jedno, kde na planéte sa snažíme naplniť naše životy zmysluplnou snahou o dôstojný život jej obyvateľov. Čo sa deje v Afrike ovplyvňuje nás, čo sa deje u nás má vplyv na život v Afrike.

zovzduchu.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?